A,rúcajú sa budovy
s modrými oknami,
lámu sa základy
pod mojimi nohami.

Chveje sa zem
a oheň plápolá,
tam sníva svojej sen
storočná stodola.

Sníva svoj sen o šťastí
v snivom sene
spleti posteľných pelastí
trávnom vene.

V centre trasenie zeme
na rozbrázdenej suchej hline,
jej základ drieme
my ju dávno necítime.

Výbuchy zlosti
ľudských sopiek podzemných
zničili pamiatku
starých múdrych kníh.

Tiché vŕzganie pántov
hrdzavých dverí,
chladná tma a šero
tenké zuby cerí.

Sen sa končí,
chveje a zem praská dokola,
za vŕškom pri plote
stávala ticho stodola.