Za alejou spletenou
z hebkých krídel žiary,
sa nesie vetrom
ľahká vôňa snov.
V indigovom chvení
vlniek po požiari,
v hĺbke jasu skúšam
stať sa ňou.

Muškou hodvábnou,
svetluškou bzučivých
spádov žmurkania,
hladkajúcich periel závan,
nov,
jemnýh mäkkých odleskov
z jej neznáma
sa tratím krokom cestou
jedinou.

V bezveternom snení
zhmotňujúcom odraz zrkadiel,
sa vetra závan mení,v zápas,
ktorý skrytu tajov uletel,
rozšelestiac temne vlkhé listy stromov
prestúpených vekov ryhou hlbokou,
špliechajúci príboj šera
tryskol prúdom plytkou zátokou.